EXPEDÍCIA MAROKO 2005

Finálnu časť príprav odštartovala pečiatka do pasu Apola. Potvrdenie od veterinára platí tri dni, dovtedy psík cestovateľ musí vycestovať.

Keď sme natlačili do auta Nissan Almera r.v. 98 celú našu výbavu, trošku mi padla sánka a zadné tlmiče. Snowboardová a lyžiarska výbava nenaznačovali cestu až do Afriky. 400 metrov lana s dvoma vŕtačkami, 200 istení čo vážia snáď 30 kíl, závesné postele, 40 kíl psích granúl a 4-krát veľký batoh Treksport. Ak k tomu primiešate úplne plný nákupný košík najrôznejších potravín s 25 litrami vody, máte recept na expedíciu do Maroka pre troch dobrodruhov a psa. Ako jediného vodiča ma čaká 10 000 kilometrov. Spolieham sa na spoľahlivosť môjho auta.

Prvá zastávka neďaleko Barcelony – Siuran a staručká dedinka na vápencových skalách. Hneď nás zaujalo spodné podlažie skál červenej farby, ktoré bolo z piesku. Nemali sme v pláne sa dlho zdržiavať. Jednodňové lezenie padlo dobre na rozsedený zadok. Veľmi pôsobivé bolo liezť v silnom vetre na červenom piesku, kde boli síce len 4 cesty, no stálo to za to. Naša ďalšia cesta vedie na juh, paradoxne nie do tepla, ale za snehom.

Sierra Nevada je najjužnejšie Španielske pohorie, presahujúce 3000 metrov, s lyžiarskym strediskom. Vybehli sme mimo trať a bolo po čom jazdiť. Pekné počasie nám robí radosť. Deň nám stačí. Vyrážame na cestu do lezeckého raja El Chora. Večer v Santa Fe chvíľu hľadáme domácu špecialitku - teplé termálne pramene. Oplatilo sa prezrieť si rôzne olivové sady hodinovou exkurziou. Voda má 40 stupňov a vodopád poriadne premasíruje stuhnutý chrbát.

El Choro - miesto s vápencovými stenami, s množstvom ciest, tunelov, záhadnými lávkami a jaskyňami, undergroundovou spoločnosťou lezcov z celého sveta a hlavne s teplom, ktoré priťahuje cez zimu množstvo Slovákov a Čechov. Plánujeme tu zostať pár dní, rozliezť, rozpozerať, vypočuť si ľudí čo sa vrátili z Maroka. Dozvedáme sa o zime, snehu, cenách za trajekt. Po rozlezení Stano stíha dať viacdĺžkovú cestu Antrax free solo!

Po preplavení do Afriky treba prejsť marockou colnicou. Plavba nie je lacná, 220 Euro. Na colnici sa vypisuje dotazník. Do Maroka prichádzame v noci. Máme plán ísť 500 kilometrov k Alžírskym hraniciam na duny. K dunám cesta nie je istá. O čom sme sa presvedčili veľmi rýchlo krátkym zapadnutím do piesku. Jazdiť po púšti je veľkým dobrodružstvom, zapadli sme ešte dva razy. Cieľ je najvyššia duna s prevýšením 300 metrov. K zábave nám stačia lyže a snowboard. Dá sa pustiť 400 metrov priamo medzi berberské stany. Zábava je to skvelá, jazdíme rôznymi dunami v parádnej panoráme Sahary. Po čase máme piesok akosi všade, v aute, v jedle, vo viazaní aj vo foťáku. Vyrážame na cestu do Todry - hlavným cieľom našej miniexpedície.

Cestovanie po krajine plynie príjemne, stále je čo pozorovať. Na severe krajiny je úrodná pôda, veľa sa tu pestuje. Neskôr sa zeleň stratí vo vysokých horách, z ktorých sa schádza do púšte . Tu sa zelenia palmy len v oázach, ktoré sa hatia údolím celkom ďaleko. Platí, kde je voda tam je život. Domy sú postavené mimo úrodnej pôdy. Ako prechádzame cez mestečká, veľa ľudí na nás pokrikuje a pokyvuje. Kde sa zjavíme, očividne budíme rozruch. Všetci tu kšeftujú so všetkým, každý má čas a je ochotný na čokoľvek. Stačí chcieť nakupovať, alebo za hocičo európske vymieňať nekonečné množstvo všeličoho, čo vám dokážu marocké obchodíky ponúknuť. Niekedy sú títo dohadzovači obchodov veľmi vtieraví. Celkovo sú Maročania veľmi priateľskí, radi sa zoznamujú alebo vás len tak pozdravia. Vidíme veľa ľudí žobrať, niektorí si pýtajú jesť. Deti zaujímajú sladkosti, ale neváhajú pýtať aj dirham. Nikdy sme nemali pocit ohrozenia zdravia či majetku. Ale je pravda, že sme boli poväčšine v horách, za ktorými sme sem došli a došli sme až do Todry.

Todra je úchvatné miesto či človek lezie, či nelezie. 250-metrové žlté vápencové steny robia na turistov dobrý dojem. Na dne úžiny, poväčšine pod povrchom, tečie riečka .Ohlodané balvany v riečisku hovoria o slušnej sile, ktorá ich po stáročia formuje. Táborenie sa môže skončiť veľmi nepríjemne, ak sa rozložíte v koryte vyschnutej rieky. Prudšia búrka v horách ho razom premení na dravú rieku. Predná, navštevovanejšia časť s hotelmi, je najužšia časť rokliny. Ďalej sa rozširuje na údolie so skalnými bralami. Všade, napravo či na ľavo, sú lezecké cesty. Dá sa istiť z auta, alebo zájdete pol hodinku od cesty k najvzdialenejším sektorom. Lezie sa tu celý rok, ale hlavne v chladnejších mesiacoch, cez leto iste len v tieni.

Sme kúsok od púšte, 1 500 metrov nad morom. Keď zafúka vietor, slnko zájde za mrak a na kalendári visí február je tu celkom sviežo. Lezenie je tu platňové aj previsové, nechýbajú špárky. Cesty sú dobre odistené nitmi, nájdu sa tu aj ľahučké cesty pre začiatočníkov. Chyty sú veľmi ostré, lezečky dobre držia na trenie. Sprievodcu zoženiete u Hasana, stačí sa spýtať v hoteloch. Máte z čoho vyberať, je tu asi 400 ciest. Do množstva sme pridali dve cesty aj my.
Viacdĺžkovú cestu, vŕtanú klasicky odspodu sme pomenovali Krupičky. Má tri dĺžky - 6a, 6a+ ,7a. Názov dostala pre malinké vápencové výstupky, ktoré sa ľahko a bolestivo zarývajú do rúk. Cesta vedie platňami a končí v strechovom previse. Druhá športová previsnutá cesta sa volá Slivovica nad zlato, 7c+ . Príznačný názov dostala po tom, ako sa nás stále niekto pýtal, či nemáme alkohol. Cesta vedia v 25 metrovom previse, hneď pred najhonosnejším hotelom. V celku vytrvalostné lezenie v peknej línii. Po ôsmich dňoch v Todre začína pršať. Je to slabý prerušovaný dážď. Cítiť chlad. Balíme lezeckú výstroj a mierime do vysokého Atlasu.

Chceme zjazdiť najvyššiu horu severnej Afriky Tupkal so svojimi 4164 metrami. Ako aklimatizáciu si vyberáme lyžiarske stredisko Ojkmajden, do vojny najvyššie položené na svete. Lanovka končí v 3200 metroch. Máme šťastie, práve pripadlo 20 centimetrov prašanu. Je krásne jasno a inverzia nám vyrobila obraz, aký tu mohol byť pred miliónmi rokov, keď Maroko bolo dnom praoceánu. Jazdíme tu dva dni. Celodenný lístok stojí 12 Euro. Zbaliť všetky potrebné veci a vyraziť z 1700 do 3200m.n.m pod Tupkal. To je náš ďalší plán.

Púšťame sa do zdolávania hory. Rýchlo prichádzame do výšky snehu. Chodník je prešliapaný. Dostať sa pri chatu nám trvá 6 hodín. Stano sa počas svojho výkonu silne rozhodol, že už nebude chodiť po horách v zime. Má blbo opálenú tvar, otlak na nohe a v strede cesty ho rozbolelo koleno. Tak ráno ako aj večer. Najhoršia konštalácia pre výstup. O ôsmej vyrážame Malý, Apolo a ja, naľahko zbalení, pripravení zjazdiť horu. Na vrchol sa nám podarí vyliezť bez väčších komplikácií. 4000 metrov už trošku cítiť v pľúcach. Zapôsobilo to aj na psa, je akýsi kľudný. Zjazd začíname pod vrcholom. Púšťame sa po stopách skialpinistov. Jazdíme v prašane, nižšie, na osvietených stranách, je sneh ťažší. Ocitáme sa o dolinku vedľa. Vieme kde sme, len budeme musieť veľa traverzovať. Dnes sme si naplánovali príchod do auta, takže nás čaká ešte dlhá cesta s ťažkými batohmi. Podarilo sa nám dostať sa k autu, poprezliekať sa z mokrých vecí, navariť a vyraziť na cestu späť do Európy. Toto bola predposledná zastávka v našom pláne.

Zastavili sme sa ešte na parádnych vodopádoch v Dartzate. Rieka sa tu vrhá do 120 metrovej hĺbky. Veru bolo na čo pozerať. Posledná vec, čo sme si tu chceli vybaviť, bolo nakupovanie suvenírov. Zaujímali nás skameneliny a minerály. To, čo tu ponúkajú miestni, mne osobne neraz vyrazilo dych. Nájdete tu amonyty v priemere 1 metra, rameno aj s hlavou chobotnice, zaujímavú platňu so sedemnástimi trilobitmi alebo kryštály nadpriemerných rozmerov. Toto všetko sa dá zohnať pri ceste v stánku. My sme si svoje suveníry menili za kusy starých statických lán. Pre domácich mali laná magickú príťažlivosť a nesmiernu cenu.

Sme na hraniciach. Je večer a my dúfame, že stihneme trajekt, ktorý už dávno odišiel, o čom ešte nevieme. Po vyplnení dotazníku chcú ešte papier, ktorý sme vypisovali pri vstupe do Maroka. Papier sa týka auta a mne sa len zdá, kde by mohol byť. Fuuu, potešil som sa keď som ho tam vo dverách našiel. Nasleduje krátka psychologická scénka marockých špecialistov, ktorou úlohu bolo zistiť, či pašujeme hašiš. Pustili nás. Španieli skúšajú prehľadávať náš voz. Prehliadka netrvá dlho, len sa v kufri mihne pojašený vlčiak hľadajúc známy zápach a je po všetkom. Nakoniec kontrola Apolovho pasu a sme za hranicami Maroka, ale ešte stále v Afrike. Načerpať pohonné hmoty a šup veľké sklamanie, trajekt ide až ráno. Ďalej sa naše cesty rozchádzajú, Stano s Malým ostávajú liezť v Chore na teplom juhu Španielska. Ja som si práve tu našiel dvoch parťákov na dlhú cestu domov.

Nissan Almera je teraz v mojich očiach viac než auto. Je to auto dobrodruh. Dokonale ho preverila veľká diaľka, Sahara, prach a piesok marockých ciest. Auto musí byť perfektne pripravované a pravidelne preverovane v profi servise. O moje auto sa stará JM Nissan Martin. Bezchybný chod môjho vyťaženého auta svedčí o kvalite pravidelného servisu. Za čo im ďakujem. Celú cestu som mal obuté zimné pneumatiky. Takže nás neprekvapil sneh ani ľad. Až na defekt prešlo auto našu plánovanú trasu bez jedinej poruchy. Odviezlo prenáramné množstvo kadejakých tažkých vecičiek. Len živá váha posádky bola 250 kíl. Na to, ako sme boli naložení, sme pomerne často odvážne kľučkovali po poľných cestách, ktoré boli plné prekvapení a najmä výmoľov. Rozhodne najdobrodružnejší šoférsky zážitok. 80 kilometrov pustinou a pieskom k dunám Sahary. Pozor! Maročania môžu byť aj nebezpeční. Domáci vodiči sa v nákladiakoch rútia po známych cestách v rely štýle ignorujúc zahraničné expedície. V mestečkách je značenie celkom na dobrej úrovni, vlastne je tu len pár ciest, takže sa vlastne nemôžete stratiť. Hlavné ťahy sú podivuhodne v slušnom stave v porovnaní s cestami, aké sa dajú stretnúť u nás doma. Cena benzínu je srandovne nižšia. Tento rozdiel na peňaženke pocítiť už v Španielsku. Čo ma v EÚ prekvapilo bolo celkom vysoké mýto za prejazd diaľnicami.

Výlet sa skončil. Dobre sme si rozumeli, nepostihla nás žiadna zlá choroba ani sme nič drahé nestratili. Auto si týmto výkonom zaslúžilo zlatú medailu za spoľahlivosť. Prešoféroval som dokopy cez 10 000 kilometrov a viem, že svet je veľmi malý. Ked chcete vidieť aký je malý tak www.neokarp.com.


Členovia expedície:
Stano Fakla (kamera) - Baník Prievidza
Maroš Malý - James Partizánske
Daniel Karpiš (foto, text) - Alpin Prievidza

Stránka vznikla v rámci projektu EXPEDITION.SK - zadarmo vytvoríme stránky vašich expedícií.
Návštevnosť:  22910